Miesto činnosti:
Kultúrne stredisko Juh
Kyjevská č.3183
911 08 Trenčín-Juh
Bohoslužby:
Nedeľa 09:45-10:45
--------11:00-12:00
Program pre deti:
Nedeľa 09:45-10:45
Spolupracujeme:
Ako ma našiel Boh...
Vyrastal som v rodine, ktorá sa považovala za kresťanskú. Pre otca však bolo kresťanstvo len formalitou. Do kostola chodil horlivo, no doma jeho viera príťažlivá nebola. Spovede a sväté prijímanie boli neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Už ako dieťa som začal vnímať dvojtvárnosť otcovho vzťahu k Bohu. Rodičovské vedenie k viere bolo skôr nanucovaním, ako vedením.
Matka bola horlivou modlitebníčkou. Spolu s mojou mladšou sestrou sa dokázali každý deň poobede modliť celú hodinu. Súčasťou týchto súkromných domácich modlitieb bol ruženec, zdravasy, otčenáše, sviečky, čítanie veršíkov a podobne. Boli veľmi verné kostolu.
V čase dospievania som vnímal nátlaky zo strany spoločnosti. Nechcem som hrať dvojitú hru, byť pokrytcom. A tak som v 13. roku svojho života prestal miništrovať. Začal som chodiť poza kostol, ignorovať Božiu autoritu a nepripúšťať si existenciu pekla. Tak som sa rozhodol, že budem rešpektovať len 10 Božích prikázaní, ale bez kostola, bez osobného vzťahu s Bohom.
Už ako mladý dospelý človek som ochutnal pôžitok dobrého zárobku a radosť z vecí, ktoré svet ponúka. Začal som si holdovať. Mal som auto, peniaze a pocit dôležitosti. Ale cítil som, že mi v živote niečo chýba. Medzi dievčatami som poznal len dve, o ktoré som mal skutočný záujem. Boh to však zariadil tak, aby mi nepatrila ani jedna z nich.
Jedného dňa som sa ocitol v prostredí, kde sa pravidelne hráva ping-pong. Boli tam aj tri dievčatá, ktoré som sa odvážil vyzvať, aby si túto hru zahrali so mnou. Moje zhrozenie však bolo veľmi veľké, keď mi jedna z nich, Vierka, povedala ešte v ten istý večer, že chodí do KZ. Napriek tomu ma však k nej niečo tiahlo. Ona brala tento prvý kontakt s rezervou, lebo ako kresťanka vedela, že náš vzťah nemá zmysel ani perspektívu. Ja som nebol kresťan.
Krátko nato Vierka odišla pracovať na dlhú dobu do Anglicka. Pred odchodom prosila Palina Kadleca z Kresťanského zboru v Trenčíne, aby mi pomohol prísť na pravidelné bohoslužby. Tam som spoznal nových ľudí. Ostro som ich sledoval, pozoroval a porovnával s tými, ktorých som poznal v kostole. Tu som zrazu necítil odcudzenie a chlad, aký som poznal v kostole. Vnímal som lásku a hlboký záujem o moju osobu. Cítil som prijatie. Zistil som, že títo ľudia žijú to, čo aj hovoria. Zistil som, že kresťanstvo ozaj funguje a že do tohto spoločenstva akosi patrím. Áno, mal som auto, byt, prácu... ale cítil som aj to, že vec, ktorá mi chýba, nájdem práve tu – osobný vzťah s Pánom Ježišom Kristom.
Peter Štelcer
