• Domov
• English
• O nás
• Aktivity
• Download
• Kontakt

• Fotogaléria
• Astronaut J. Dutton
• Zachránený cez oheň
• Naše príbehy
• Podporte misiu KZ

Obmäkčený metalista

 

 

Môj život sa v detstve odvýjal podobne ako život väčšiny mladých chalanov. Aktívny šport, veľa záľub, kamaráti. V škole sa mi darilo, ale tú som „nemusel“ veľmi. Do mojich dvanástich rokov to bolo všetko v úplnom poriadku. Potom prišiel obrovský zlom v mojom živote - rozvod mojich rodičov. Bolo to v období, kedy sa človek hľadá, kedy sa začína formovať jeho osobnosť. Presťahovali sme sa s maminou k starým rodičom do Moravského Lieskového. Tu som v škole veľmi rýchlo zapadol. Bol som medzi spolužiakmi obľúbený a spolu sme začínali „objavovať“ svet. Začali sme počúvať metál a pomaličky sme si začali osvojovať spôsob života našich vzorov. Prišli víkendové akcie plné alkoholu a neskôr aj cigariet. Bolo to veľmi búrlivé obdobie plné rebélie a nenávisti k okolitému svetu. Veril som, že niečo nadprirodzené na tomto svete je, ale čoraz častejšie som začal zavrhovať predstavu, že by to bol práve Boh a skôr som sa prikláňal k satanizmu. K búrlivým večierkom sa pridali aj dievčatá a prišli taktiež ľahšie drogy, ktoré viac a viac začínali formovať moje postoje a pohľady na tento svet. Stával som sa závislý na marihuane, no nikdy som si to nechcel priznať. Začal som mať čoraz väčšie problémy s rodičmi a začali problémy aj v škole.

 

Bolo to v roku 2002, kedy som si uvedomil, že peniaze od rodičov už nepostačujú na moje „vrtochy“ a potreboval som si nájsť nejakú brigádu. Nič sa mi nedarilo nájsť a to najmä kvôli tomu, že som ešte nemal osemnásť. Jedného dňa prišiel kamarát aj s ponukou brigády, na ktorej už rok pred tým bol. Išlo o úpravy pivničných priestorov v nejakom „divnom“ Kresťanskom zbore v Novom Meste nad Váhom. Bolo to spoločenstvo kresťanov, no neboli to ani katolíci, ani evanjelici a preto som tam šiel so strachom, že čo to je zač. Počas prvej brigády sa mi do rúk dostala malá modrá knižka, na ktorej bolo napísané NOVÝ ZÁKON. Svoje „čestné“ miesto si našla v mojej izbe, ale len ako nepovšimnutá na dne šuplíka. Na brigáde som tiež stretol jedného zaujímavého človeka - Mira, s ktorým bolo dosť napínavé viesť rozhovory. Tie sa však nie vždy dobre končili. Bol som veľmi nadšený z toho, že mu môžem vlastne „otvárať“ oči mojimi poznatkami, ktoré mi on vždy dokázal racionálne vyvrátiť. Mne nezostávalo nič iné ako sa brániť útokmi, keďže hudobný štýl, ktorý som počúval zo mňa spravil dosť agresívneho človeka.

 

Po nekonečne dlhých rozhovoroch som racionálne prijal myšlienku, že je dosť možné, že nejaký ten Boh je. Ale v mojom spôsobe života nenastal žiadny prevrat. Na základe mojej vtedajšej predstavy o kresťanoch som sa bál, že už nikdy nebudem môcť „plnohodnotne“ žiť a zabávať sa, ak by som bol kresťanom, a že jediné, čo budem môcť a dokonca musieť robiť je modliť sa a chodiť do kostola. A tak som naďalej holdoval životnému štýlu tvrdého metalistu. Môj život sa začal vyvýjať smerom k takému cieľu, k akému som nechcel spieť... Hľadal som zábavu, no vlastne som sa už zabaviť ani nedokázal bez toho, aby sme si nevypili alebo nezafajčili marihuanu. V to leto, v roku 2002 som sa prvý krát dostal na najväčší festival na Slovensku - Pohoda. A prvý krát som skúsil aj tvrdšiu drogu. Teraz, keď si to tak spätne všetko premietam, neviem, ako by som dopadol, keby sa v mojom živote neudiala tá obrovská zmena! Po Pohode sa môj život opäť vrátil do vtedajšieho normálu, ale obohatený o nové skúsenosti, ktoré však ničím dobrým do môjho života neprispeli.

 

Po nejakom čase strávenom na brigáde prišla od Petra Abrmana ponuka ísť na týždňový pobyt do Tatier, ktorú som s kamarátmi, ktorí tiež pracovali s nami, s radosťou prijal. Už prvé momenty na pobyte ma úplne ohúrili. Zrazu som videl okolo seba približne dvadsať mladých, veriacich ľudí, ktorí sa dokázali zabávať bez toho, aby na niečom „šlapali“. V ich živote bolo vidieť radosť a najmä zmysel života. Zrazu som zistil, že so mnou určite nie je všetko v poriadku. Zistil som, že som mal veľmi chybnú predstavu o kresťanstve.

 

Týmto ľuďom nebola viera na príťaž, nebola niečim, čo ich obmedzuje, ale bol to životný štýl, ktorý ma veľmi začal lákať. K tomu všetkému, čo sa vo mne dialo, prispeli aj večerné stretnutia, pri ktorých som prichádzal na stále nové a nové poznatky, ktoré som o viere nikdy pred tým nepočul. Začal som cítiť Božie volanie, ale stále som neodpovedal. Ja som sa proste bál a moje ego mi nedovoľovalo pokoriť sa pred Bohom a priznať si, že som žil v hriechu a omyle! Nakoniec to všetko dopadlo tak, že som Boha odmietol a „užíval“ si život opäť naplno! Ale už to nebolo také ľahké! Nech som robil čokoľvek, zrazu som mal z toho všetkého výčitky, nedokázal som sa uvoľniť a niekedy som proste len tak sedel v kúte a pozeral na všetkých ostatných, ako sa „bavia“ Snažil som sa to však nejakým spôsobom všetko odignorovať a proste si užívať. Ešte stále bolo leto a ja som pracoval s Mirom, ale mal som oveľa viac otázok a stále mi to nejako nedalo pokoj.

 

Bol koniec leta a pred nami posledný festival leta 2002. Tento krát sa išlo do Modry na Hodokvas. Ale pre mňa to bolo niečo katastrofálne! Stavy, ktoré som prežíval, sa nedajú vôbec opísať. Cítil som, ako ma Boh k sebe volá a ukazoval mi na všetky chyby v mojom živote. Z festivalu som nemal nič, často krát som sa zastavil uprostred javiska v dave skákajúcich a blázniacich sa ľudí, a rozmýšľal o tom, čo sa to vlastne deje, a čo to vlastne robím....

 

Večer, po návrate z festivalu, som to už nevydržal. Vyhrabal som tú modrú knižku zahrabanú na dne šuplíka a vybehol som na lúku, kde som padol na svoje kolená a prosil som Boha o to, aby vstúpil do môjho života a aby sa on ujal vedenia v mojom živote. Prosil som Ho, aby mi odpustil to, aký som žil život a všetky veci, ktoré som spáchal. Cítil som nekonečnú úľavu a radosť, ktorú som nikdy pred tým necítil. Nechápal som to, ale úsmev na tvári, nie a nie zmiznúť :-) V mojom živote nastala obrovská zmena. Dokázal som zvíťaziť nad alkoholom a marihuanou, môj život mal zrazu zmysel a smerovanie. Som šťastný, že som urobil toto rozhodnutie. Našiel som lásku, istotu a priateľa, ktorý je vždy pri mne.

 

Michal (Čany) Čaniga